"zábavný" park

20. dubna 2014 v 10:23 | Rolly |  Texty
Nooo s poviedkou Miluj ma znovu sa vyskytli menšie problémy, takže teraz pridávam krátku jednorázovku.



Staré ošúchané kolotoče vŕzgali. Ten zvuk sa mi zarýval do hlavy sťa meč. Polorozpadnuté pódium už malo svoje roky za sebou. Suchá tráva len doplňovala zúfalý dojem. Stánok, kedysi plný dobrôt, zíval prázdnotou. Počasie zrejme súhlasilo s mojou melancholickou náladou. Prichádzala búrka. Bála som sa búrok. Práve pri ňom strach mizol. Lenže on tu nebol. Stretli sme sa tu. V tomto zábavnom parku. Keď odišiel, toto miesto stratilo kúzlo.

Vždy som mu vyhrala koláč a on ma na oplátku učil vyťahovať mincu z ucha. Najviac ma však udivovalo kúzlo, kde z novín vyčaroval kvet. Nie ružu, ruže nemal rád. Po zatváračke sme len tak sedeli na streche reštaurácie Lagona a rozprávali sa. Hodiny. Utekala som z domu do parku častejšie. Nemohlo to prejsť bez povšimnutia. Rodičia zakázali, mne to však bolo jedno. On mi rozumel. A držal ma v náručí, pri búrke.
Teplý, letný dážď mu stekal po klobúku na havranie vlasy. Dodnes cítim ako ľahko kĺzali medzi mojimi prstami. Zabalil nás do temne modrého plášťa. V jeho vrecku sa objavila biela myš. Nemal králika, tak improvizoval. Táto myš mu vždy zožrala chlieb pre kačky, ktoré sme chodili kŕmiť na jazero. Nikdy sa na ňu nehneval.

A v tú noc sme ležali pod hviezdnym nebom. Posledný čas, ktorý sme spolu strávili.
Odišiel. Nikto sa nepýtal. Komu by predsa chýbal kúzelník? Len jeden z milióna. Ľuďom však NIEČO chýbalo. Nevedeli, že to je niekto. A že ten niekto pre mňa znamenal skutočného priateľa.

Vyšla som na strechu reštaurácie. Sedel tam. Starší než predtým. Vyspel. Predsa to bol on. Jeho plášť okolo neho vytváral nepravidelný kruh. Klobúk už strácal pôvodnú farbu. Oči farby nočnej oblohy prosili. Ale o čo? Natiahol ku mne ruku. Ruku s hodinkami, ktoré neukazujú čas. Kiežby čas nebol. Kiežby nejestvovali tie roky bez neho.

Cítila som jeho dotyk. Pokožku, ktorá v sebe niesla vôňu môjho života. Ale prečo oni nie? Oni ho nevideli. ,Si blázon!' tvrdili. V zábavnom parku vraj nikdy nekúzlil žiaden Marcus. A predsa ma teraz ťahal za ruku k sebe, pritískal si ma na hruď šepkajúc nech sa nebojím. Búrka sa stala nepodstatnou. Len akýsi doplnok šťastia lejúci sa mojim vnútrom. Bol som tu. Skutočne? Naozaj neexistoval len v mojej hlave? Tak dobrú fantáziu nemám. Prstami sa snažil upratať jednu blonďavú kučeru. Ale moje vlasy si aj tak robili čo chceli.


,,Prepáč. Prišiel som neskoro. Prepáč prosím..." V tú chvíľu som sa prebudila.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama